Pred dvoma rokmi som sa rozišla so svojim snúbencom, s ktorým som žila dva a pol roka prakticky bez väčších problémov. Klasické hádky, to pozná každý, vlastne to do vzťahu patrí. Jedného dňa sa to medzi nami zvrtlo a prestalo to klapať kvôli nedorozumeniu. Vlastne dnes je to už nepodstatné. Zvíťazil rozum nad srdcom z oboch strán. Odišiel. Dva roky sme sa skoro vôbec nestretli, samozrejme bez kontaktu. Po roku som si našla priateľa, ktorého som (dnes už viem, mala len veľmi rada) ale nie milovala ako som si myslela. Ukončila som tento vzťah ktorý trval rok pred viac ako mesiacom. Hľadala som v neho niekoho, kto vlastne nebol..
A teraz prečo vlastne píšem… Bývalý snúbenec sa mi nedávno ozval…s tým že sa chce vidieť. Strašne ma to prekvapilo, bola to moja najväčšia láska a aj keď náš rozchod mi vtedy veľmi ublížil, nedokázala som odolať a išla som za ním. Videli sme sa asi 4x. Porozprávali sme sa o všetkom, o našom živote, o vzťahoch v ktorých sme boli, a tak rôzne. Jeho vzťah tiež trval rok, teraz to má ukončené rovnako ako ja. Za pár dní odchádza na 4 mesiace pracovne do ďalekej cudziny. Navrhol mi či si spolu budeme písať a volať, a či počkám až sa vráti. V tom zmysle či nenavážam vážny vzťah s niekým iným.
Pocity s ním po dvoch rokoch vo mne vzbudili zvláštne emócie, pripadalo mi akoby nikdy neodišiel, ako keby tam stále bol, uvedomila som si, že moje srdce patrí vlastne celý čas jemu, aj keď som si to nepripúšťala a myslela že milujem skutočne niekoho iného .. Keď som vedľa neho ležala, nepomyslela som vôbec na nič z môjho bežného života ani na mužov s ktorým som sa pred nedávnom rozišla. Bolo mi zase krásne ako vtedy. Chápem, že po takom čase od nášho rozchodu si teraz neukážeme pred sebou nejakú slabosť k sebe, veď počas toho času sme prežili aj veľa bez seba. Ale aj keď mi to nepovedal priamo, vycítila som z neho že mu na mne stále záleží.